Drienková sila vybudovaná drsnými podmienkami

Rímsky básnik Ovidius ich vyzdvihoval ako ovocie ľudí zlatého veku. Sú častým poslom jari. Ak býva teplejšia zima, jeho drobné kvietky sa objavujú už počas februára. V Čechách ich rastie len veľmi málo, v teplejších častiach Slovenska sú však nesmierne hojné. A i keď vy zrejme stále netušíte, o aké ovocie ide, pravému Goralovi by ihneď z rukávov vypadlo pár červených bobúľ, pripomínajúcich klasické šípky. A keby sa to obrazné pomenovanie premenilo na skutočnosť, pričom by sa ovocie naozaj nachádzalo na zemi, Z Goralových úst by vyšlo jediné: „Och, drienky moje drahocenné!“

Milujú slnko, no sú mrazuvzdorné

Hoci dnes nie sú drienky tak známe ako iné bobuľovité ovocie, kedysi bývali bežnou súčasťou mnohých záhrad. V stredoveku boli veľmi bežné, až neskôr ich začali nahradzovať jablone či hrušky. Už v starovekom Ríme panovníci jedli drienky dokonca ako delikatesu na záver slávnostnej hostiny. V súčasnosti svet pozná 40 rôznych odrôd opadavých drienok. Turecko, kde drienky rastú aj v nadmorských výškach okolo 1400 m. n. m., patrí k najvýznamnejším svetovým producentom tohto ovocia. Tie najtypickejšie odrody sa dodnes objavujú aj v niektorých oblastiach pod Tatrami.

Tradičné ovocie hustých Spišských lesov

Drieň obyčajný (Cornus mas) zvyčajne dorastá do výšky okolo troch metrov, pričom ker je pozoruhodný tým, že kvitne na sklonku zimy, ešte pred vypučaním samotných listov. Drobné kvety na holých konároch tak každý rok lákajú včely na svoj úplne prvý „záťah“. No a okrem nich sa na premenu kvetov do tmavo-červenej farby bobuľovitých plodov v starších dobách nemohlo už dočkať každé Goralské srdce. A keďže sa drienkam najlepšie darí na vysoko položených vápenatých pôdach, pričom môžu sa pestovať dokonca aj na svahoch, prostredie okolo Goralských príbytkov bolo predurčené k zdarnému pestovaniu delikátnych bobuliek.

Drienky v liehu alias špeciálny Goralský destilát

Sušené drienky znamenali pre Goralov životabudič posilňujúci imunitu predovšetkým v chladných podtatranských mesiacoch. Ovocie v zrelom stave jedli aj surové, veľmi často ho ale ďalej upravovali. Vyrábali si drienkové kompóty, džemy, marmelády, no a samozrejme nesmel v žiadnej kuchyni chýbať blahodarný čaj. Už bájny Dioscorides využíval drienky ako náhradu olív, čo sa zachovalo dodnes. Na výrobu podobných špecialít však Gorali, dennodenne skúšaní prírodnými vrtochmi za ťažkých horských podmienok, jednoducho nemali čas či trpezlivosť. Tí ich vedeli využiť omnoho efektívnejšie. Drienkovica, ako sa tradične nazýva ozajstná Goralská špecialita, je v súčasnosti vďaka svojmu netuctovému charakteru s atmosférou tradičných lesných zákutí dokonalým osviežením pre všetkých milovníkov prírodných destilátov.