Človek činu alias Goral

Životom zocelený v tých najdrsnejších podmienkach skalnatých Vysokých Tatier priamo v srdci Európy. Fyzická sila, podmienená duchovnou čistotou, zdobila v časoch minulých nejedného typického Gorala. Od obyčajných sedliakov aj od ľudí mesta sa odlišovali mentalitou a najmä ohnivým temperamentom. Určitý čas sa na nich dokonca hľadelo ako na vzor dokonalých ľudí! Poznáte dobre život, kultúru, zvyky či hodnoty obyvateľov žijúcich priamo na skalách najmenších veľhôr na svete?

Od jednej i druhej strany Tatier

Vrchári, horali či gorali. Ľudia si môžu vybrať, ako na nich do hôr budú volať. No známe prirovnanie, ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva, v tomto prípade neplatí. Spomedzi skál sa na vás dovalí jedine hudba a spev tradičných goralských piesní. Ich skladby valašského folklóru sa síce podobajú charakteru slovenských pesničiek, avšak niektoré si prispôsobili do svojho nárečia, ktoré majú poľské črty a ktoré ich tak dostatočne charakterizujú. Gorali sú totiž etnografická, jednoliata skupina ľudí, žijúca na slovensko-poľskom pomedzí, dorozumievajúca sa špecifickým goralským nárečím.

Identita posledných sto rokov

Goralské nárečie treba brať ako jazykový prechod medzi slovenčinou a poľštinou, ktoré je podľa jazykovedcov praslovanským základom nášho a poľského jazyka. Goralčina je vo viacerých oblastiach dodnes využívaná najmä u starších ľudí. Vďaka húževnatosti a vytrvalosti sa nielen ich jazyk, ale aj zvyky či kultúra úspešne prenášajú z pokolenia na pokolenie. Počas tzv. valašskej kolonizácie medzi 14.–17. storočím si ku nám gorali priniesli svoju kultúru a architektúru, no prostredie hôr ich do istej miery izolovalo a preto sa ich kultúra vyvíjala iným, odolnejším spôsobom. U nás môžeme stretnúť goralov v oblasti severných Kysúc či hornej Oravy. V najpočetnejšom množstve ich však nájdeme v tom najčistejšom podtatranskom regióne, na Spiši.

Goralu, czy ci ne žaľ

Na horách boli vrchári vystavení vrtochom horského počasia, bojovali so skalnatou pôdou, pásli stáda na vyprahnutej tráve v chladnom prostredí. Ľudia slobodne, bez žiadneho strachu, skáčuci po nebezpečných štítoch tak, ako ani kamzíky nedokážu. I preto sú gorali doteraz prezentovaní ako zdatní, obratní, rýchli či húževnatí horskí muži.

„Goralu, či ti nie je ľúto odchádzať z rodného kraja.
Smrekových lesov i hôľ, i tých potokov striebristých.

I goral na hory pozrel a utieral slzy rukávom.
I hory opustiť treba, kvôli chlebu, pane, kvôli chlebu…“

Aj najznámejšia goralská pesnička (Goralu, czy ci ne žaľ) odzrkadľuje každodenný boj o holé prežitie. Preto k životu horalov  neodmysliteľne patrila dobrá pálenka, ktorá po tvrdej práci v horách vedela vždy padnúť vhod. Pravú, tradičnú chuť tatranských vrchov sa úspešne podarilo zachovať dodnes.